Superuvoľnení v Terchovej

Viete si predstaviť leto bez Superuvoľnených? Ja veru nie. A taktiež ani 50 detí, ktoré s nami strávili opäť celý týždeň. Tento rok sme spolu s deťmi od 29. júla do 5. augusta naplno strávili v Škole v prírode Repáňovia v Terchovej. Rodičia, ktorí posielajú deti do tábora vedia, že každý rok má tábor inú tému. Tohtoročná téma bola rýdzo slovenská – „Jánošíkov poklad“. To, čo sme ešte nikdy nemali ako tento rok, bola národnostná rozmanitosť detí. Okrem detí z okolitých dedín sa prihlásili aj deti pôvodom z Ruska, jedno dievčatko z Kanady a ďalšie z Vietnamu. Inak som si všimol aj jeden veľký paradox pri nakladaní batožiny do dodávky. Tým paradoxom bolo, že „čím je dieťa menšie, tým má so sebou viacej batožiny“ a pritom som si vždy myslel, že my najstarší berieme toho najviac. Cesta do bodu určenia bola rozmanitá, pretože deti si mohli vyskúšať komfort niekoľkých dopravných prostriedkov. Do Piešťan nás odviezol obecný autobus, z Piešťan do Žiliny sme cestovali vlakom a nakoniec zo Žiliny do Terchovej zase terchovským obecným autobusom. Možno si poviete, že veľa prestupovania, ale na deťoch nebolo vidieť ani náznak únavy. Do školy v prírode sme docestovali niečo pred šiestou popoludní. Po namáhavom vyložení kufrov tých najmenších detí nás čakala vynikajúca večera, ktorá nám dodala stratených síl. Po jedle nasledovalo ubytovanie detí. Program pokračoval výrobou obálok na „Anjelskú poštu“ a vymyslenie si názvu družiny. Správne čítate „družiny“, – pretože sme v Terchovej a Jánošík mal svoje družiny, ktoré mu pomáhali pri lúpení bohatých a rozdávaní lupu chudobným. Deti do vymýšľania zapojili svoju fantáziu a vzniklo týchto 8 Jánošíkových družín – Tupé valašky, Jánošíkove päste, Jánošíkove valašky, Synovia valašiek, Halušky, Zbojníčky, Ohníčky a 7 trpaslíkov. Keď idete niekam na tábor, toho čoho sa najviac bojíte je okrem iného aj počasie, predpoveď priam znela hrôzostrašne – dážď na celý týždeň. Našťastie sa to rýchlo zmenilo a počas celého týždňa svietilo slnko. Na druhý deň sme si dali prvú tohtoročnú táborovú rozcvičku, rannú modlitbu a po raňajkách sme družiny zobrali na lúku, kde sme boli pri hre „Lietadielká“ svedkami rôznych komických situácii. Aby som nezabudol, za každú hru a aktivity zbierali družiny body. Každý večer bol parlament, kde družiny so svojím vedúcim preberali čo za celý deň zažili, s čím boli spokojné, s čím menej, námety na zlepšenie a nakoniec večerná modlitba. Druhý deň sme boli navštíviť Jánošíkove múzeum, kde sme sa dozvedeli veľa zaujímavostí. Napríklad aj takú, že Jánošík nemal až takú dlhú zbojnícku kariéru, lúpil niečo len cez 1 rok. Potom sme sa s Jánošíkovými družinami vydali na stredne ťažkú túru – Jánošíkove diery. Niektoré úseky vyzerali dosť náročne, ale družiny ich zvládli bez problémov. Možno aj preto, lebo mali dobré raňajky a tety kuchárky im zabalili energiu do obedového balíčka. Na oddych a načerpanie nových síl po náročnom turistickom výstupe nám dobre poslúžila neďaleká lúka, ktorá sa stala dejiskom robenia kotrmelcov. Najviac kotrmelcov po mäkučkej tráve dolu kopcom urobilo dievčatko z Kanady – neuveriteľných 28. Boli aj také deti, ktoré pri urobení 6 kotrmelcov stratili orientáciu a miesto kotúľaní sa dolu svahom sa kotúľali hore svahom. O prelomenie „kanadského rekordu“ sa pokúsil aj jeden nemenovaný vedúci (Martin Majtán), bohužiaľ ale po 9 kotrmelci sa mu zatočila hlava a Slovensko neohrozilo prvenstvo Kanady v tejto náročnej disciplíne. V stredu sa deti mohli do sýtosti vyblázniť na ihriskách, pretože mali voľný deň. Po večeri sa mohli ešte doblázniť na diskotéke, na ktorej sme boli svedkami zaujímavých tanečných kreácii Jánošíkových družín. Okrem iného táto už v poradí druhá diskotéka bola zrodením najchytľavejšej pesničky, akú sme kedy púšťali na tábore. Zaujíma Vás, aká to bola pesnička? Samozrejme rýdzo slovenská, EGO ft. Robert Burian – Žijeme len raz. Štvrtok bola naplánovaná obhliadka Jánošíkovho rodného domu v neďalekej dedinke, ktorá niesla jeho názov – Jánošíkovo. Dedinka na nás pôsobila pozitívnym dojmom a zároveň nostalgicky. Chalúpky boli jednoduché, ale veľmi praktické, dokonca boli ešte aj obývané samými príjemnými ľuďmi. Po obede bola súťaž, ktorá družina vyhotoví najoriginálnejšiu a najpraktickejšiu Jánošíkovu valašku. Musím sa priznať, že niektoré valašky zaujali aj mňa – niektoré boli čisto z dreva, iné z prútia, ďalšie mali šiškové hodiny. Večerný program spočíval v zaujímavej úlohe, Jánošíkove družiny mali čo najkreatívnejšie a najvtipnejšie zrekonštruovať prepadnutie s Jánošíkovou družinou na dnešnú dobu. Deti si zaslúžia veľkú pochvalu, pretože ešte teraz mám v pamäti niektoré dosť namáhavé úseky na brušné svalstvo a hlasitý smiech z ich profesionálneho a vtipného spracovania. Piatok bol v celku namáhavý, hralo sa o dosť centimetrov na mape, úlohou Jánošíkových družín bolo poraziť vedúceho v niečom o čom si myslia, že vedia lepšie ako vedúci. Zároveň sa preverovali odborné schopnosti našej milej pani sestričky Ľudmily Habrovej, bez ktorej by sme asi nemohli fungovať. Keď počet minutých balíčkov lekárskeho obväzu prekročil číslo 25, prestali sme ich ďalej rátať. Samozrejme, že si robím srandu. Niečo sa minulo, ale nebolo to nič vážne, menšie škrabance a odreniny ako každý rok. Večer nasledovala nočná hra, ktorá preverila odvahu a orientáciu v tme. V sobotu sa Jánošíkove družiny vzájomne vyzývali na súboje (logické a fyzické hry), dalo získať ale aj stratiť najviac centimetrov na mape. Po skončení súbojov nasledovala svätá omša, ktorú odslúžil vdp. Anton Rusnák, ktorý k nám do Terchovej prišiel z Ostravy. Po sv. omši nasledovalo celkové vyhodnotenie tábora, rozdal sa Jánošíkov poklad v podobe cien pre jednotlivé družiny. Zostávajúci čas večera sa vyplnil tým, čo majú družiny asi najradšej – diskotékou, ktorá trvala až do polnoci. V nedeľu deti stratili status Jánošíkových družín a opäť sa stali len „obyčajnými“ deťmi. Nasledovalo masívne balenie všetkého, čo sme si so sebou priniesli, deti sme „naložili“ do autobusu a mohli spokojne cestovať do Žiliny. V meste sme pre dostatok času mali menší rozchod po námestí a rozmýšľali sme ako najúčinnejšie unaviť deti do vlaku, tak prečo si nedať menší šprint na vlakovú stanicu?! Po príchode do Drahoviec sme vytiahli zoznam detí a keď sme si odškrtli posledné vrátené dieťa jeho rodičovi spolu aj s batožinou, konečne sme si mohli opäť povedať, že to všetko dopadlo dobre. Na záver by som chcel poďakovať naším sponzorom: firme Adlo – za odvoz batožiny, Martinovi Vavrušovi a vdp. Branislavovi Rýchlikovi za finančnú podporu. Uvidíme, na akom zaujímavom mieste sa stretneme o rok…

Cookies nám umožňujú poskytovať lepšie služby. Zobrazovaním stránky vyjadrujete súhlas s používaním a uchovávaním cookies. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close